Detstvo dedinského chlapca plné lotrovín nemusím určite bližšie približovať. Podľa spomienok bol živím dieťaťom, prvý do bitky, prvý do problémov. Keby žil iný vek, postihli by ho iné príbehy. Ale on žil ten svoj, spojený s osudom maličkej krajiny pod Tatrami. Klasik hovorí: „Nemôžme si vyberať dobu do ktorej sa narodíme, ale môžeme si vybrať ako svoju dobu budeme žiť.“
Nastúpil do reálneho gymnázia. Učí sa latinčinu, francúzštinu, navštevuje primu, sekundu, krásne 3O-tie roky. Jeden marcový deň sa zmení fotka vedľa tabule. Usmieva sa z nej tlstý pánko v habite. Prechádza na štúdium nemčiny. Keď prefrčí fronta, ide si s kamarátmi zastrieľať s guľometmi do lesa. Ako by sme to už aj očakávali, maturuje z ruštiny a dodnes spomína na svoju odpoveď o Puškinovy.
Je dostatočne inteligentný, aby do prihlášky na vysokú napísal, že jeho otec je robotníckeho pôvodu. V skutočnosti viedol družstevný obchod. Nastupuje na medicínu. Jeho mama sa s ním lúči pri vlaku: „Vráť sa z kratšej cesty, synak!“ Ale synak nepočúva a odchádza do Bratislavy. Je už zväzák, plný nadšenia, ale odmieta prečítať vymyslené záväzky na výročnej schôdzi a tak ho vyhadzujú zo školy. Akosi sa to premlčí , ale za trest ho prekladajú z medicíny na hygienickú fakultu do Prahy - Karlova Univerzita. Mama mu posiela peniaze poštou, raz jeden odoslaný pred reformou dochádza do Prahy po reforme – menovej. Peniaze na jeden mesiac mu stačia na jeden obed. Ale končí školu, nastupuje podľa umiestnenky na východ republiky. Postupuje na rebríčku, dostáva sa na zájazdy do zahraničia. Ostať v ďalekom Nórsku odmieta, zničil by súrodencov, zarmútil rodičov. Horlivo sa angažuje v 68. V 71 musí zmeniť pôsobisko. To už ma ženu, 2 deti.
V 8O rokoch má relatívne významne postavenie, ale okrem jedného bytu od štátu a starého Wartburgu si toho veľa nenahonobil. Či chce, či nie, musí ako „stará štruktúra“ odstúpiť, odchádza v búrlivom roku 1990 do dôchodku. Ma však syna na strednej škole. Naučí sa pracovať s počítačom, po nociach študuje demografiu a púšťa sa do rozsiahleho projektu štúdia demografie rómskej populácie na východe Slovenska. Pravidelne dochádza na týždňovky, prespáva na ubytovniach.
Jeho synovia už spromovali, konečne na sklonku 75-tky ma kľud a mizerný dôchodok. Dnes je jeho hlavnou starosťou čo majú lacnejšie v Kuflande či v Lidle.
A stále je to krásny človek, človek s nadhľadom, múdrosťou sivej brady. Možno neprerečie často vety, ktoré sa tesajú do kameňov. Ale žil svoju dobu ako najlepšie vedel a je príkladom. Ostal rovný. Dávni známi, mladší aj starší, dodnes mu dávajú úctu, ktorá sa získava životom... nie peniazmi. Je mi vzorom. Vnímam jeho očami dnešné problémy ako malicherné. Akými aj v skutočnosti sú.
Dnes som na blogu čítal príbeh s názvom Fotor-lotor. A tak som napísal príbeh o svojom otcovi.