Na začiatku bola televízia (aké prekvapivé) s reláciou o organizácii Freecykle (http://www.freecycle.org), ktorá sa snaží o zníženie množstva odpadu organizovanou výmenou nepotrebných vecí medzi členmi aktívnej bunky v tom ktorom meste. „Ajhľa už viem, čo urobím s plnou garážou relikvií!“ tešil som sa márne. Na internete som sa preklikal k informácii, že najbližšia aktívna bunka je v Prahe. Nadšenie ochablo, ale chvíľu som sa zaoberal bláznovstvom založiť bunku v mojom meste. Nepozbieral som odvahu. Pokračoval som v hľadaní, čo robia pre odpad zelení nášho kraja. Veľa som toho neobjavil, ale jeden odkaz ma ako Alenku cez zrkadlo zaviedol do krajiny z názvom Blog. Nestretol som tu hovoriaceho králika, ale uchvátila ma pestrosť názorov na osobné problémy, spoločnosť, ekonomiku, religiozitu a hlavne môjmu srdcu blízke medicínske peripetie. Možno nemám talenty na redukciu odpadu nášho Slovenska, ale môžem sa skúsiť deliť o svoje myšlienky. Otvoriť sa svetu, vyliezť z ulity.
Otvoriť sa voči svojmu okoliu je potrebou rastúcou s časom. Od istoty detstva, rebelstva puberty a sebapotvrdenia v dospievaní. Ďalej je smer k otvoreniu, k občianskej spoločnosti v našom čase. V inom časopriestore boli iné udalosti na uvoľnenie tejto energie, ale v našich dňoch je to tak. Nehovorím však o hlučnej sebaprodukcii, šašovstve a furianstve. Hovorme o postupnej evolúcii od človeka uzavretého, zameraného na jeho Ja, potreby tela, radosti duše, na človeka otvoreného s potrebou dávať energiu aj svojmu okoliu. Nikdy som nechápal ľudí, ktorý so zápalom trávili čas bojom za práva iných, tretí sektor môžeme to nazvať generalizovane. Kto sa dobrovoľne pripúta k jadrovej elektrárni či obsadí strom, ktorý sa má vyťať pre nove kilometre asfaltu? Dnes si veľmi zľahka zažínam namýšľať, že ich chápem. Len tak neurčito, kĺžem po povrchu. Ale už sa nečudujem... Nikto nepozná tvoje tajné myšlienky, pokiaľ ich nevyslovíš.
Tak sa vydávam na cestu, a to je vždy vzrušujúce, niekedy viac ako samotný cieľ.
Cesta je život. Cieľ je len začiatok novej cesty.